Streda 01. apríla. Meniny má Hugo

Tento rok budú musieť centrálne banky podstúpiť tvrdú odvykaciu kúru

S istou dávkou nadsádzky by sme mohli rok 2013 volať rokom ekonomiky Amy Winehouse. Ako spievala svojská speváčka: „Snažili sa donútiť ma k odvykacej kúre, alebo povedala som nie, nie, nie.“ Minulý rok si túto pieseň mohli zaspievať najdôležitejší centrálni bankári na čele s Fedom.

V lete dvaja najdôležitejší hráči – Fed a centrálna banka Číny signalizovali svoj zámer normalizovať ich monetárne politiky. Predseda Fedu Ben Bernanke hovoril otvorene o obmedzovaní politiky výkupu dlhopisov bez ohraničenia nazvaného tiež ako kvantitatívne uvoľňovanie. Guvernér čínskej centrálnej banky Zhou Xiaochouan sa snažil držať na uzde nárast národného dlhu. No keď trhy v oboch krajinách reagovali oveľa turbulentnejšie ako sa očakávalo – nárastom prirážky na dlhopisoch v USA a rastom medzibankovej úrokovej miery v Číne, tvorcovia monetárnych politík sa stiahli.

Je pravdou, že existujú silné intelektuálne zdôvodnenia pre pokračovanie ekonomických stumulov. V novembri ekonóm Larry Summers, ktorý povedal, že nasledovať Bernankeho je cestou do pekla, poznamenal, že americká ekonomika môže byť v zovretí dlhoročnej jej stagnácie. Iní ekonómovia pokračovali vo víčitkách, že minimálne v Európe, ak nie i v Amerike, sa môže neškodné spomaľovanie inflácie ostatných desaťročí zmeniť na zhubnú defláciu.

No napriek tomu sú tu jasné signály, že svetová ekonomika ako celkom dobre sa zotavuje. Medzinárodný menový fond predpovedá, že globálny rast sa zrýchli z 2,9 percenta z minulého roka na 3,6 percenta tento rok a na viac ako štyri percentá v budúcich štyroch rokoch. Je to viac ako priemerné tempo rastu v 80-tych, 90-tych rokoch v poslednej dekáde minulého milénia.

Nesúlad medzi chabnúcim výkonom v rozvinutých krajinách zrýchľujúci sa rast zvyšku sveta vyvoláva najmenej sedem otázok vo vzťahu k politikám centrálnych bánk.Každá centrálna banka má minimálne národný mandát ale ich rozhodnutia majú v dneškom prepojenom svete i globálny dopad.

Otázka 1: Čo presne urobí Fed pod vedením novej predsedníčky Janet Yellenovej? 

Zdá sa že J. Yellenová chce riešiť už vyriešený problém. Kvantitatívne uvoľňovanie skôr, či neskôr skončí. No zvláštny záujem novej predsedníčky o stav amerického trhu práce naznačuje, že sadzby pôjdu hore neskôr, ako by mali ísť podľa ostatných indikátorov. Bude výzvou nastaviť usmernenia Fedu do súladu s ostatnými indikátormi, ktoré hovoria o tom, že zotavovanie ekonomiky pokračuje.

Ekonomika USA sa zlepšuje vo viacerých ako v jednom smere. Bridlicový plyn a ropa priniesli energetické zisky. Silicon Valley sa darí. Akciové trhy dosahujú nové rekordy. A veľmi polarizovaný kongres uzavrel práve dvojročnú dohodu o prevencii pred pádom z fiškálneho útesu, čo z krátkodobého hľadiska spomalí výdavky amerického štátneho rozpočtu a z dlhodobého hľadiska to zredukuje jeho deficit.

Je tu veľká pravdepodobnosť, že trhy budú reagovať na tieto a podobné dobré správy ingnorovaním odporúčaní Fedu, ktoré sa budú koncentrovať na obmedzenie tlačenia peňazí a pomalé zvyšovanie úrokových sadzieb. Jedným z krátkodobých dopadov môže byť rýchla korekcia, podobná akú sme videli v rokoch 1980 alebo 1987. Wall Street rád testuje nového predsedu Fedu.

Otázka 2: Ako zareagujú na zmenu monetárnej politiky Washingtonu ostatné centrálne banky?

ECB vo Frankfurte vie, že aj keď Španielsko, Írsko a Grécko vykazujú známky života, periféria eurozózny ešte nie je pripravená na vyššie úrokové sadzby. Nezamestnanosť v týchto krajinách zostáva neúmerne vysoká. No okrem toho zostáva najväčším politickým rizikom Európy populizmus. Budúcoročné voľby do európskeho parlamentu určite využije francúzsky krajne pravicový líder Marine Le Pen.

Otázka 3: Bude úsilie populistov dostatočné na to, aby narušilo komplexný proces vytvárania bankovej únie, nevyhnutného kroku udržateľného uzdravenia európskeho finančného systému? 

Pravdepodobne nie. V skutočnosti môže úspech populistov povzbudiť sociálnych demokratov a kresťanských demokratov k vytvoreniu veľkej koalície v Euróskom parlamente. Bude to znamenať ďalší krok spájania únie – tichú germanizáciu.

Japonsko vykazuje ešte menej entuziasmu pre monetárnu odvykačku. Abeho vláda jasne očakáva od japonskej cenrálnej banky viac, nie menej, stimulov. Bez nich sú nádeje, že abeekonomika dá Japonsku infláciu vo výške do dvoch percent je veľmi slabé.

Otázka 4: Bude Japonsko schopné udržať kvantitatívne uvoľňovanie, keď USA ho bude obmedzovať? 

Pravdepodobne áno, ale jeho miera bude závisieť nie len od cieľa dosiahnuť udržateľný rast a vyššiu infláciu ale i tretí cieľ – štrukturálne reformy, ktoré zatiaľ neboli dokončené.

Rozdiel medzi Japonskom a jeho susedom a strategickým rivalom – Čínou, je markantný. Tam existuje aspoň nejaký dôkaz, že centrálna banka už zvažuje utiahnutie kohútikov úverov pre bankový sektor. To ma privádza k trom ďalším otázkam:

Otázka 5: Môže Čína skutočne udržať svoj rast za súčasného splasnutia úverovej bubliny a implementovania štrukturálnych reforiem oznámených po treťom zjazde Komunistickej strany?

Otázka 6: Ako bude reagovať rastúca čínska stredná trieda, keď bude odpoveď na predchádzajúcu otázku nie?

Otázka 7: Bude vedenie v Pekingu odpovedať na domácu nespokojnosť agresívnejšou zahraničnou politikou ako sme to videli minulý rok?

Nebudem sa tváriť, že viem odpovede na tieto tri záverečné otázky. No môžu byť kľučom k tomu, ako dobre alebo zle sa odvykacia kúra monetárnych politík vydarí.

Autor je profesorom histórie na Harwardskej univerzite. Článok vznikol v rámci Project Syndicate.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *