Sobota 18. augusta. Meniny má Elena, Helena

Tu je dôvod, pre ktorý Česi odmietajú prijať euro

Euro je pre Slovensko úspešný projekt. Prinieslo viac, ako zobralo. No napriek množstvu výhod má spoločná mena aj svoje tienisté stránky, a práve na ne poukazujú krajiny, ktoré euro tvrdošijne odmietajú. Napríklad Česko, Poľsko a Maďarsko. Na jedno z najväčších negatív sa pozrieme v nasledujúcom článku.

Tvorcovia makroekonomických politík sa už dávnejšie odklonili od stanovovania cieľov vo forme želaného percenta rastu HDP, či zamestnanosti. Takto sa plánovalo najmä v 60. a 70. rokoch minulého storočia. V súčasnosti už stratégovia používajú cielenie politiky na infláciu. Ide o vymedzenie želaného rastu cien – inflácie, ktorý by ekonomike najviac prospieval.

Cielenie na infláciu

ECB má svoj inflačný cieľ stanovený tesne pod dvomi percentami. Na základe súčasných znalostí ekonómov sa totiž dospelo ku konsenzu, že optimálny inflačný cieľ by sa mal pohybovať medzi jedným až troma percentami. V takejto situácii sa ekonomikám darí najlepšie využívať  zdroje a dosahovať optimálny rast. Každá ekonomika však môže mať svoj inflačný cieľ stanovený inak. Toto rozhodnutie patrí do agendy centrálnej banky.

Tej európskej sa však jej cieľ ani napriek enormnému úsiliu už niekoľko rokov dosiahnuť nedarí. Napriek tomu, že depozitné sadzby sa nachádzajú pod nulou a banka tlačí prostredníctvom kvantitatívneho uvoľňovania do ekonomiky nové a nové peniaze, rast spotrebiteľských cien dosahoval v decembri len 1,4 percenta. Na Slovensku to už síce boli ideálne dve percentá, no sú tu krajiny, ktoré sa ešte dostatočne neprebudili z krízy. Napríklad v Írsku a Fínsko rástli ceny len o 0,5 percenta a v Dánsku o 0,8 percenta. V Taliansku, ktoré je treťou najväčšou krajinou eurozóny, to bolo len jedno percento.

ECB sa preto snaží svojou politikou stimulovať ekonomiku tak, aby aj tá najslabšia krajina nastúpila na udržateľnú trajektóriu rastu. A práve to je terčom kritiky a jedným z argumentov, pre ktorý projekt eura odmietajú také krajiny, ako Česko.

Ako vzniká sadzba centrálnej banky

Hlavným nástrojom menovej politiky centrálnej banky pre dosahnutie inflačného cieľa je krátkodobá úroková sadzba. Banka ju konštruuje ako vážený podiel dvoch hlavných zložiek – optimálnej úrokovej sadzby a poslednej skutočnej úrokovej sadzby.

Optimálna úroková sadzba je taká, pri ktorej by sa centrálnej banke podarilo dosiahnuť jej inflačný cieľ v danej chvíli. Teda taká, pri ktorej by sa reálna inflácia dostala na cieľovú úroveň. Samotné použitie optimálnej úrokovej sadzby by však nebolo pre zdravé ekonomické prostredie priaznivá. Takáto sadzba by sa totiž musela veľmi často meniť a dosahovala by extrémne hodnoty.

Vytvárala by tak nestále prostredie nielen pre bankové a finančné inštitúcie, ktoré by museli na dennej báze preceňovať svoje záväzky a pohľadávky, ale aj pre celú ekonomiku. Úroková sadzba je totiž považovaná za indikátor stavu ekonomiky a ovplyvňuje sentiment všetkých subjektov. Nízka sadzba nabáda k míňaniu, vysoká naopak k sporeniu.

Preto je tu druhá časť konštrukcie hlavnej úrokovej sadzby, a tou je nadväznosť na predchádzajúce hodnoty. Táto časť sa používa v záujme zachovania finančnej stability, ktorá je dôležitá pre dlhodobé úvery a podnikateľské projekty.

Rozdielnosť naprieč štátmi

Nasledujúci graf znázorňuje optimálnu úroveň úrokovej sadzby v jednotlivých 19-tich krajinách eurozóny. Teda takú, ktorá je potrebná na dosiahnutie dvojpercentného inflačného cieľa. To, ktorému štátu patrí ktorá krivka, nie je veľmi podstatné. Podstatná je rôznorodosť úrokových potrieb jednotlivých štátov s rovnakým inflačným cieľom a rovnakou menou.

Zdroj: ECB

Čierna krivka označuje skutočnú úroveň úrokovej sadzby ECB. Na chvoste sa s optimálnou sadzbou drží Taliansko a Grécko, pre ktoré sú aj dnešné minimálne úrokové sadzby stále vysoké. Na druhom konci sa nachádzajú najmä severské krajiny. Tým by naopak prospelo zvýšenie sadzieb.

Prístup ECB je však nasledovný: jej cieľom je najmä na stabilita eurozóny a preto ponecháva úrokovú sadzbu stále na nulovej hodnote. Snaží sa prostredníctvom lacnejšieho financovania poskytovať podporu zadlženým juhoeurópskym štátom, a to i napriek tomu, že ekonomiky severnej, ale i strednej Európy, sa už prehrievajú.

Nedostatok pracovnej sily, ktorý aktuálne štáty strednej Európy zažívajú, je jasným dôkazom prehrievania ekonomiky. Ďalším príkladom je horúci realitných trh. Silnejšia časť Európy teda platí „daň“ za podporu tej slabšej, s ktorou zdieľa jednu menu. A to je hlavným argumentom odporcov jednotnej meny euro. Tvrdia, že ideálnym stavom je, keď si každá ekonomika môže pomocou svojej centrálnej banky určovať vyhovujúcu úrokovú sadzbu. I keď v tomto smere im nie je čo namietať, je to len jedným z parametrov spoločnej meny. Sú tu ďalšie, ako nižšie transakčné náklady, ľahšia predvídateľnosť vývoja, a podobne.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *