Streda 24. júla. Meniny má Vladimír

Vlády si dlhom kupujú sociálny zmier. Problémom je, že to ľudí robí závislými

Vlády sa snažia dlhom ochrániť ľudí pred zmenami, čo odsúva riešenie problémov do budúcnosti. Zvyšuje to však riziko, že sa v budúcosti nebudú dať zvládnuť mierovou cestou – hovorí Jan Vormoor, investičný špecialista spoločnosti First Eagle, ktorej fondy v SR ponúka Amundi Asset Management.

Makroekonomika

Po eurokríze začiatkom tohto desaťročia dostali vlády štátov eurozóny naordinované povinné šetrenie. Bol to správny krok? Kritici dnes tvrdia, že to neskôr zabránilo niektorým krajinám rásť.

Problémom bolo nie len to, že sa míňalo veľa, ale aj to, že výdavky boli neproduktívne. Cieľom výdavkov je a bolo zachovať sociálny zmier. Prostredníctvom rôznych dotácií a príspevkov vlády financujú zamestnanosť ľudí. V Európe je to evidentné, no platí to aj v prípade USA, kde sa z daní financuje drahá armáda, čím sa vláda snažiť zabrániť sociálnemu napätiu. V Číne sa sociálny zmier udržuje výstavbou miest duchov, či ciest, ktoré sa nevyužívajú.

Dlh tak má do istej miery pozitívny efekt, pretože udržuje mier v spoločnosti. Nevýhodou však je, že robí ľudí príliš rigidnými. Vezmime si príklad šoféra autobusu, ktorého pracovné miesto je ohrozené automatizáciou. Autobusy budú možno už onedlho jazdiť podľa Google máp samé, no pre šoféra autobusu je nemožné stať sa z jedného dňa na druhý inžinierom, ktorý autobusy vyrába alebo programuje. Je veľmi neflexibilný. Nie je to stroj, ktorý by stačilo prestaviť.

Vlády sa preto snažia týchto ľudí ochrániť pred zmenami a zachovať ich životný štýl. Deje sa to však na úkor toho, aby sa zvyšovala ich kvalifikácia, čo je neproduktívne.

Čo by mali vlády robiť? 

Mali by sa snažiť o štrukturálne reformy, aby zmenili spôsob, ako sú naše ekonomiky usporiadané. Ešte stále do veľkej miery bežíme v režime, ktorý bol zavedený po druhej svetovej vojne. Teda na masívnej strojovej výrobe. Budúcnosťou však je automatizovaný globálny svet. Potrebujeme zmeniť všetko: vzdelávanie, infraštruktúru, organizáciu pracovného trhu.

Otázka teda neznie tak, či by sme mali viac šetriť, alebo míňať. Mala by to byť kombinácia oboch prístupov. Mali by sme sa snažiť o úspory tam, kde výdavky nemajú zmysel a zároveň míňať v oblastiach, ktoré sú perspektívne. Dlh je dobrý vtedy, keď sa použije na správny účel. Keď niečo robíte zaslepene, nie je to dobré. Svet nie je čiernobiely.

Často čítame o tom, že v Európe prichádza éra fiškálnych stimulov. V USA a Číne už k tomu sčasti došlo. Máme tieto správy hodnotiť pozitívne?

Opäť záleží na účeloch. Keď je to len o zachovaní súčasného status quo, alebo o odložení nástupu novej krízy, je to dobré možno pre politikov, pretože nemusia riešiť problémy, ale nepomáha to transformovať svet smerom, ktorým sa sám vyvíja. Nemalo by ísť len o zbytočné odsúvanie riešenia problémov do budúcnosti. Čím viac totiž zanedbávate problémy, tým väčšie neskôr narastú. Zvyšuje sa tak riziko, že ich nebude v budúcnosti možné zvládnuť mierovou a kompromisnou cestou, ale vyžiadajú si deštrukciu systému. Toto je veľké riziko. Hrozí, že transformácia v budúcnosti neprebehne pokojnou cestou.

Majú centrálne banky ešte v zásobe nejaké zbrane?

Centrálne banky majú len veľmi limitované možnosti. V mojom ponímaní majú úlohu anestéziológa. Ani ten vás nemôže uzdraviť, môže vám však uľaviť od bolesti a vytvoriť tak priestor pre chirurgov. Keď vás však centrálne banky nadopujú a chirurgovia nerobia nič, len vyčkávajú, choroba sa ďalej zhoršuje a pacient sa stáva závislý od liekov. Je to nebezpečná hra.

To, že dnes máme vo väčšine Európy slušný rast, je však zásluhou centrálnych bánk. Nemyslíte?

Áno, je pravda, že keby centrálne banky neurobili v roku 2009 nič, systém by pravdepodobne skolaboval. Došlo by k anarchii a možno k občianskym vojnám. Takže z istého pohľadu uspeli. Problém však je, že politici si neurobili svoju časť úlohy. Čím dlhšie bude tento stav pokračovať, tým nebezpečnejšie môžu byť následky. Centrálne banky sa dnes snažia zvyšovať sadzby, pretože vedia, že je nebezpečné držať ich dole príliš dlho. Najmä keď vlády nerobia štrukturálne reformy.

Svojho času sa hovorilo o tom, že centrálne banky budú „zhadzovať peniaze z helikoptéry“. Ide o reálny nástroj, alebo len o rečnícke cvičenie?  

Keby nám niekto na vysokej škole povedal, že centrálne banky budú vykupovať vládne dlhopisy, alebo že budú držať sadzby na nule desať rokov, asi by sme ho vysmiali. Sme v neprebádaných vodách. Bývalý guvernér britskej centrálnej banky k tomu povedal: keď sa pozriem na to, čo centrálne banky urobili v posledných desiatich rokoch, pripomína mi to Krištofa Kolumba. Ani on nevedel, kam ide a keď dorazil na miesto, nevedel, kde v skutočnosti je. Všetko pritom robiť za peniaze niekoho iného. Problémom je, že k tomu, čo centrálne banky robia, nemáme historické paralely. Je veľmi ťažké povedať, či to, čo robia, je správne. Musia improvizovať. A to nie je vždy dobre, ale ani zlé.

Znie to dosť zúfalo…

Áno, zúfalé časy si vyžadujú zúfalé činy. Vždy, keď sme tu mali prelomové zmeny, posledný krát to bola priemyselná revolúcia, výsledkom bola vojna. Konkrétne prvá aj druhá svetová. Vzniká tu teda odôvodnená obava, že keď nezvládneme toto prechodné obdobie správne, vyústi to do ďalšej vojny.

Je to reálne?

Áno, je to reálne riziko. No prejaví sa skôr občianskou vojnou a sociálnymi nepokojmi na národnej úrovni, než otvorenými konfliktmi medzi krajinami. Pred storočím a dávnejšie boli totiž ekonomiky postavené na národnom princípe. Bolo jednoduché a lákavé ukradnúť peniaze svojmu susedovi. Dnes robíme všetci biznis navzájom. Keď napadnete svojho suseda, prídete o obchodného partnera. Motivácia napadnúť iné krajiny je teda dnes oveľa menšia ako pred storočiami. Minimalizuje to riziko vzniku tradičnej vojny. Vnútri krajín však vidíme silné napätie medzi chudobnými a bohatými, medzi flexibilnou a menej mobilnou časťou populácie. To môže vyústiť do revolúcií, anarchie, či občianskych vojen.

Takých, aké už vidíme v podobne protestov žltých viest vo Francúzsku?

Vidíme to všade, nie len vo Francúzsku. Tam je to možno viac viditeľnejšie, pretože francúzskou národnou črtou je najprv kričať, až potom vyjednávať. Vo väčšine krajín je to naopak. Preto je to vo Francúzsku viac viditeľné a odráža sa to aj na tradícií Francúzov v revolúciách. Preto sa táto krajina javí smere ako front runner. No tenzie a problémy s adaptovaním sa na nový svet sa objavujú vo všetkých krajinách. Ľudia sa snažia zachovať svet, na aký boli zvyknutí. Nie je však možné žiť v minulosti. Musíme sa pozerať do budúcnosti.

Môžeme považovať za potvrdenie tohto trendu aj nedávne eurovoľby? Populisti si v nich výrazne posilnili.

Áno, ale platí to aj v rozvojových krajinách, ako Filipíny, Mexiko, Brazília, alebo Turecko. Napätie nie je len problémom rozvinutého sveta. Nejde pritom o cyklickú otázku, kedy by sme tu extrémistov chvíľu mali a oni neskôr sami odišli. Je to štrukturálna otázka. Vidíme to napríklad na výsledkoch nacionalistickej strany Národné zhromaždenie, ktorú vedie Marine Le Penová. Jej otec, Jean-Marie Le Pen, získaval pred 20timi rokmi vo voľbách pár percent. Od tej doby si však strana v takmer každých voľbách polepšila. Ide teda o štrukturálny problém.

Má teda táto situácia riešenie?

Čas je tým najsilnejším liekom. Máme tu dve zložky populácie: flexibilnú a rigidnú. Trochu to zjednoduším, no keď sa pozrieme na tú menej flexibilnú časť, vidíme podporu brexitu, podporovateľov Donalda Trumpa a Marine Le Penovej. Patria sem menej vzdelaní, starší ľudia a vidiecke obyvateľstvo. Opakom je pružnejšia časť spoločnosti: mestské, mladé a vzdelané obyvateľstvo.

Prvým faktorom je prirodzená generačná výmena. Ďalším je možnosť vzdelania. To môže pri dostatku času, politickej vôli a nevyhnutných nákladoch urobiť z menej vzdelaných ľudí vzdelanejších. Môžu si tak lepšie nájsť prácu. Potrebujú sa napríklad naučiť jazyk, alebo získať zručnosti.  Úlohu však majú v rukách politici. Musia vysvetľovať, vzdelávať a prijímať opatrenia s cieľom zvýšiť mobilitu.

Otázkou je, či k zvýšeniu flexibility menej pružnej časti populácie dôjde ešte predtým, ako to vybuchne vo forme sociálneho konfliktu. Ktorý trend bude rýchlejší? Rast mobility, alebo rast frustrácie?

USA vs. Európa

Prečo sa americké akcie a ekonomika vyvíjajú rýchlejšie ako európske? Je to otázka odlišnej štruktúry, alebo sily ekonomiky?

Žijem síce v USA, ale cítim ako Európan. Myslím, že Spojené štáty americké majú niekoľko štrukturálnych výhod, no aj Európa má svoje výhody. Je pravda, že americkému akciovému trhu sa v posledných 20tich rokoch darilo oveľa lepšie ako európskemu a aj japonskému. Nie je na to jednoduché vysvetlenie, ale myslím si, že dôvodov je niekoľko. Napríklad vyššia mobilita americkej spoločnosti.

Keď vás vyhodia z automobilky v Detroite, presťahujete sa do San Francisca a pracuje v sektore IT. Je to veľmi jednoduché. To však neplatí v prípade Európy. Keď Talianov a Španielov trápi kríza a nemôžu si nájsť prácu, nepresťahujú sa tak jednoducho do Nemecka, kde je práce dosť. Tento potenciál využíva v Európe len pár ľudí.

Pre veľké IT firmy ako Google, Facebook, Microsoft alebo Apple je preto Amerika atraktívnejšia. Väčšina týchto gigantov vznikla a rozvinula sa tam. To jedným z dôvodov, pre ktoré sa tamojšiemu akciovému trhu darí lepšie. Na druhej strane európski výrobcovia automobilov prekonávajú amerických a rovnako tak aj výrobcovia spotrebného tovaru.

Ďalším dôvodom lepších výkonov amerického trhu je aj jeho vyššia kapitalizácia. Keby sme sa na trh prestali pozerať z pohľadu kapitalizácie (trhovej hodnoty spoločností), tvrdenie, že USA sú na tom oveľa lepšie ako Európa, by neplatilo.

Americké HDP ale rastie rýchlejšie, ako európske. Prečo?

Aj to má viacero dôvodov. Lepšie zvládli fázu adaptácie po finančnej kríze. Pracujú s vyšším rozpočtovým deficitom – v USA aktuálne okolo štyroch percent. Dnes to teda pre spojené štáty môže vyzerať dobre, no nemusí to platiť o pár rokov. Dlh sa im môže vymknúť spod kontroly. Nie je dôvod mať štvorpercentný deficit v čase, keď je nezamestnanosť na minimách.

Ich nedávna rozpočtová reforma bola celkom fajn nápad, no jej načasovanie bolo veľmi zlé. Podporu ekonomiky by ste nemali robiť na jej vrchole, ale počas krízy. Už im preto nezostalo veľa rozpočtových nástrojov pre prípad recesie. A budú mať problém svoj dlh splácať. Európa má naopak dostatočné rozpočtové kapacity. Môžu si dovoliť zasiahnuť fiškálnou politikou. Americká ekonomika tak síce vyzerá na prvý pohľad lepšie, ale v skutočnosti to tak nie je.

Európa čelí často kritike za prebujnelý sociálny systém. Nie je to pre ekonomiku príliš vysoká záťaž?

Aj USA majú podobný sociálny systém. Volajú to americká armáda. Ja osobne platím v New Yorku daň 50 percent a nerozumiem za čo. Americká armáda v skutočnosti nikde nebojuje. Platí pritom stovky tisíc vojakov za nič. Je to americký spôsob ako zabezpečiť sociálnu bezpečnosť.

Výhodou Európy je aj oveľa lepšia infraštruktúra. Niektoré americké cesty majú horšiu kvalitu ako v rozvojovom svete. Ďalej je to priemerná úroveň vzdelania, ktorá je v Európe oveľa vyššia ako v USA. Áno, v Amerike sú najlepšie univerzity na svete, ale dostane sa k nim jedno percento populácie. Polovica študentov na univerzitách ako Harvard, Yale, či MIT pritom nie sú Američania. Študujú tam Japonci, Číňania, a samozrejme Európania. Celkový priemer americkej vzdelanosti je tak oveľa nižší ako v Európe. Vzdelávacia infraštruktúra je pritom kľúčovým momentom pre rastový potenciál krajiny. USA ako aj Európa tak majú svoje konkurenčné výhody, no aj nevýhody.

Na európskej politickej scéne však vanie istá skepsa… Prečo je to tak?

Áno, samostatnou témou je stále nedokonalá politická štruktúra Európy. Je tu spoločná mena, no nie je tu spoločná vláda, rozpočet, legislatívny rámec. Toto nemôže fungovať. Chápem, že ide o prechodné štádium a ľudia nie sú v súčasnej fáze ochotní akceptovať viac. V istom momente sa však musíte rozhodnúť, či chcete mať spoločnú menu a tým aj jednu vládu, alebo nie. Súčasná situácia je veľmi problematická. Pro populistov je dnes veľmi ľahké povedať, že za všetko môže Brusel.

USA vs. Čína

Ako sa pozeráte na súčasné vzťahy medzi Čínou a USA?

Téma rivality dvoch štátov nie je nová. Venoval sa jej ako prvý už grécky filozof Thoukydides v knihe Dejiny peloponézskej vojny. Rozoberal nepriateľstvo dvoch mestských štátov: Atén a Sparty, pred dve a pol tisíc rokmi. Ide o prvú akademickú prácu, ktorá sa snaží objasniť príčiny vojenského konfliktu medzi dvomi štátmi. Tento filozof prišiel k záveru, že vojnu spúšťajú dva faktory. Prvým je nerovnováha síl, keď sa jeden zo štátov stane oveľa silnejší, ako druhý. A druhým dôvodom sú ľudské vlastnosti ako chamtivosť a závisť, k toré ženú obyvateľov štátov k vojnám.

Čína sa stala veľmi rýchlo veľmi silnou, čo vytvára tlak. Narušila sa rovnováha síl. Máme tu aj veľa závistlivých a dogmatických ľudí, ako napríklad Donald Trump, čo vyvoláva predpoklady na konflikt. Neviem aké budú následky. Dúfam, že nedôjde k vojne. Podľa niektorých názorov v histórií doteraz došlo k podobným situáciám ako medzi Aténami a Spartou 16 krát a  z nich 12skončilo vojnou. Je tu teda 70 percentá pravdepodobnosť.

Jan Vormoor

Zatiaľ je to však len rétorika a môžeme len dúfam, že to tak aj zostane. Obe ekonomiky sú od seba závislé, takže by to poškodilo obe z nich. Niekedy sa však racionalita stráca. Najmä keď sú u moci neracionálni ľudia.

Aký je váš názor na D. Trumpa?

V poslednej dobe som si musel svoj názor na neho upraviť. On je ako pokrový hráč. Je pravda, že veľa rozpráva, ale dôležité je, čo robí. V skutočnosti sa jeho činy líšia od jeho rečí. USA sú napríklad veľmi byrokratickou krajinou s veľmi silnou administratívou, čo je naozaj hrozné. On sa rozhodol to zmeniť a urobiť podnikanie jednoduchšie. Myslím, že je to dobrá vec. Samozrejme je tu obchodná vojna a reči okolo nej. Ako Shakespeare napísal, je to „Veľa kriku pre nič“. Štýl politiky a útočných rečí Donalda Trumpa sú len vyjednávacou taktikou.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *