Utorok 10. decembra. Meniny má Radúz

Výročie augustového rána: Od strieľajúcich tankov po silné finančné skupiny

Dnešné – 44. výročie augustových udalostí, ktoré bolestne poznačili celé generácie, je tak trochu symbolické. Zástancovia princípov trhového mechanizmu, podnikania a slobody sa krvavému vpádu tzv. spojeneckých vojsk bránili ako vedeli. Aj terajšia 44-ka pripomína symboly vysokého napätia, ktoré našinci amatérsky kreslili po domoch. Ako to bolo ďalej? A čo naznačuje mediálna Gorila?

August ´68 si pripomína čoraz menej ľudí, mnoho očitých svedkov krvavých udalostí už nežije, ďalší radšej nechcú spomínať a tí, ktorí si na smrti zastrelených nevinných ľudí vybudovali úspešnú celoživotnú kariéru, sa aj teraz tvária, že je všetko o. k.

A napokon sú tu generácie mladých, ktorým to už nič nehovorí. Niečo možno zachytili na hodinách dejepisu zväčša v ideologicky prekrútenej podobe a niektorí ani to…

Téme sme sa na Investujeme.sk už venovali, napríklad v článku 21. august ukončil najdlhšiu jar v našich dejinách a tak len stručne zhrňme, že v noci z 20. na 21.augusta zákerne vtrhli na územie vtedajšieho suverénneho Československa vojská Sovietskeho zväzu a ďalších tzv. spriatelených socialistických krajín, aby obyvateľstvo nášho štátu zachránili pred údajnou kontrarevolúciou.  

Bola to noc, ktorá násilne – stíhačkami, tankami, obrnenými transportérmi, húfnicami a guľometmi ukončila tzv. Pražskú jar.  Pod týmto označením sa v historiografii skrýva  obdobie od prelomu rokov 1967/1968 až po osudný 21.august. Bolo to obdobie, kedy sa k moci ako najvyšší stranícky predstaviteľ dostal Alexander Dubček, muž úprimne zbožňovaný masami, možno aj trochu nekriticky.

Muž, ktorý namiesto dovtedajšieho ruského stalinsky tvrdého modelu socializmu kruto potláčajúceho akúkoľvek túžbu po slobode, tvorivom podnikaní a demokracii, ponúkal obyvateľom Československa ideu výrazne poľudšteného socializmu alebo ako tomu on sám s láskou hovorieval – socializmus s ľudskou tvárou.

Dubčekove idey tak trochu prekračovali rámec vtedajšieho spoločenského myslenia. Mal na mysli socialistické zriadenie blížiace sa prakticky až k tzv. švédskemu modelu socializmu – v tých časoch inak veľmi módnemu, čiže k spoločenskému systému so silnou strednou vrstvou – bez chudobných a veľmi bohatých, bez silných finančných skupín a ich neobmedzeného vplyvu na chod štátnych orgánov. Pravda, s jedným zásadným rozdielom – Dubček ako zanietený a úprimne zmýšľajúci komunista naďalej rátal s vedúcou úlohou Komunistickej strany Československa, i keď oproti stalinskému modelu pripúšťal aj existenciu ďalších politických strán, ktoré by mali v politike i v riadení ekonomiky určitý vplyv.

Namiesto vzdelania stranícka poslušnosť

Pražská jar, alebo ak chcete – reformné úsilia Alexandra Dubčeka nespadli len tak z neba. .

Zásluhu na tom mala celková klíma: vtedajšie náhle oteplenie na medzinárodnej scéne, kedy naivný rojko N. S. Chruščov ( ktorý vo funkcii najvyššieho sovietskeho predstaviteľa nahradil tyrana J. V. Stalina) začal čoraz hlasnejšie snívať o tom, že sovietska ekonomika (a spolu s ňou ekonomiky ďalších socialistických krajín, vrátane československej) môžu – a to dosť v krátkom čase! –  predbehnúť ekonomiku Spojených štátov. Chruščov hovoril o roku – dvoch a vyzýval k otvorenej a čestnej súťaži medzi dvoma spoločenskými systémami. A to bolo vtedy čosi nové, dosiaľ nevídané – neslýchané…

Niekoľko rokov po Chruščovových snoch sa v Československu sformovala skupina úprimne zmýšľajúcich komunistov, ktorá pochopila, že socializmus v podobe akej bol, je už ďalej neudržateľný. A preto ho treba reformovať. K takémuto reformnému krídlu v komunistickej strane patril Alexander Dubček, ale napríklad aj populárny ekonóm Ota Šik.

Práve okolo Šika sa sformovala skupina tvorivých a kriticky zmýšľajúcich ľudí, ktorí pochopili, že

  • direktívne riadená ekonomika nemá veľa šancí
  • treba zmeniť štýl riadenia ekonomiky z plánovaných päťročníc na čiastočne trhový systém
  • robotnícke kádre často s neukončenou základnou školou, ktorých jediným všeobecným a odborným vzdelaním bola stranícka poslušnosť a uvedomelosť, bezvýhradná oddanosť veci socializmu a nezmieriteľný boj s triednym nepriateľom, nie sú schopné riadiť chod spoločenského života tak, aby ekonomika bola životaschopná a vedela uspokojiť aspoň základné potreby ľudí.

A ešte dve poznámky. V tých časoch sa začalo presadzovať aj drobné slobodné podnikanie, ktoré voči strojovej veľkovýrobe a odľudšteným socialistickým službám centrálne riadeným zhora malo občanovi ponúknuť takú ľudskejšiu a prívetivejšiu alternatívu. Remeselníci, absolventi učňovských škôl i priemysloviek dostali šancu – po povolení príslušným národným výborom – otvoriť si malú dielničku, niečo v nej vyrábať, opravovať, ponúkať ďalšie služby, slovom vypĺňať medzery, ktoré direktívne riadená ekonomika už zo svojej podstaty nemohla  a nevedela zabezpečovať.

Druhá poznámka sa týka určitého uvoľnenia v oblasti kultúry, vedy, umenia i cestovného ruchu.  V tých rokoch začal  prekvitať moderný hudobný prúd nadväzujúci na anglo-americký beat, a to bigbeat alebo presnejšie československý bigbít. Mohlo sa spievať aj po anglicky a slobodnejšie cestovať do sveta.

Špeciálne komando s označením Zabijaci

Reformné úsilia v Československu, ktoré okrem nevyhnutných ekonomických rerforiem malo na mysli aj tú spomínanú ľudskú tvár, a ktoré v podaní západných médií dostali sympatické označenie Pražská jar, náhle preťali sovietske tanky.

Noc z 20. na 21. augusta 1968 mala v Československu dva konce:
       

  • necelé dve hodiny po polnoci pristálo na pražskom letisku Ruzyně ruské lietadlo Antonov An-12 s príslušníkmi špeciálne vycvičeného parašutistického komanda s kódovým označením Ubyjci (preložené z ruštiny: zabijaci, vrahovia), ktorého členovia počas niekoľkých sekúnd odzbrojili a zatkli letiskový personál, vrátane príslušníkov ozbrojených zložiek. Niektorým členom personálu potom pod hrozbou zastrelenia prikázali bezvýhradne sa podrobiť sovietskemu vojenskému veleniu. Zakrátko začali pristávať ďalšie lietadlá s vojakmi, zbraňami a muníciou.
  • medzitým prúd sovietskych tankov, nákladných áut, samonosných diel a húfnic prekročil československú východnú hranicu. Cez Vyšné Nemecké, Sobrance, oblasť Lekároviec a Bežoviec a ďalšie obce sa náhlili do Košíc a Prešova. V Košiciach hlavňami diel v okamihu zničili kilometre trolejového vedenia a pásmi tankov vytrhali električkové koľajnice. Ďalšie vojská (poľské a sovietske) sa do Československa rútili spoza poľských hraníc a z oblasti maďarského mesta Győr smerovali sovietske, maďarské a bulharské vojská.

Len pripomeňme, že to bola najväčšia vojenská operácia v Európe od čias 2. svetovej vojny. V záujme objektívnej pravdy treba ešte uviesť, že vojaci z Bulharska, Maďarska, Poľska a čiastočne (symbolicky) aj z Nemeckej demokratickej republiky sa na okupácii Československa zúčastnili nedobrovoľne (nie z vlastného uváženia), ale v rámci tzv. Varšavskej zmluvy, pričom boli v plnom rozsahu – na všetkých stupňoch velenia! –  podriadené sovietskym veliteľom.

Ďalšie podrobnosti o vojenskej operácii a jej obetiach tu z priestorových dôvodov nebudeme zverejňovať, iba odkážeme na medzinárodnú webovú encyklopédiu Wikipédia, ktorá k tejto téme prináša množstvo podrobných údajov i odkazy na dobové dokumenty a literatúru.

Odpor bol márny a zbytočný

Najvyšší československí štátni a stranícki predstavitelia zvážiac všetky možnosti, najmä to, že vojská okupantov početne (a čiastočne i výzbrojou) niekoľkokrát prevyšovali silu československej ľudovej armády, vyzvali občanov i vojakov, aby nekládli odpor a agresorov zbytočne neprovokovali. I napriek tomu si vpád sovietskych vojsk do Československa vyžiadal vyše sto obetí z radov československých občanov.

Aj keď vojenský odpor by bol márny a zbytočný a priniesol by len ďalšie obete na strane obyvateľov Československa, množili sa aspoň slovné a výtvarné prejavy odporu. Podrobnejšie sme o nich písali v článku 21. august ukončil najdlhšiu jar v našich dejinách, najmä v kapitolkách nazvaných Lenin, zobuď sa!Vymením Trabant za Brežneva

Tu len pripomeňme, že terajšie 44. výročie augustových udalostí je viac ako symbolické – dve štvorky totiž pripomínajú dva výstražné znaky upozorňujúce na nebezpečenstvo vysokého napätia. Vtedajšia ľudová tvorivosť v rámci bezmocného hnevu na sovietskych okupantov a nenávisti voči nim využívala tieto znaky na rôznych výstražných tabuliach a rozvodných skrinkách. K jednému výstražnému blesku niekto domaľoval druhý. Vtedajšia veľmoc – Sovietsky zväz – sa oficiálne vo vtedajšom pravopise totiž písal ako Sväz sovietskych socialistických republík (skratka SSSR) a tie dve SS na začiatku sa štylizovali do podoby oficiálneho znaku hitlerových elitných úderných jednotiek Schutzstaffel (skratka SS, alebo presnejšie dvakrát S znázornené v podobe symbolu blesku). 

Čo by bolo, keby (ne)bolo

Občas sa v médiách nadškrtne otázka, čo by bolo, keby (ne)bolo. Čo by bolo, keby nebolo sovietskej okupácie v auguste ´68. Je to hypotetická otázka, a zavše nejaký mudrc nadhodí, že keby sovietske vojská násilne nepretrhli reformné úsilie a Pražskú jar, všetko by u nás šlo hladko a bezproblémovo a napokon by ani nebol potrebný november´89. Aj so všetkými dôsledkami – s rozbitím tzv. reálneho socializmu a jeho nahradením primitívnymi formami kapitalizmu zbedačujúceho masy.

Sú to všetko len hypotézy svedčiace o tom, že ich autori nemajú dostatočnú úroveň poznania spoločenského a ekonomického vývinu v 20. a 21. storočí.

Z hľadiska našej témy je však dôležité čosi iné, a to, že po násilnom vpáde sovietskych vojsk nastal v spoločnosti normalizačný proces (Husákova normalizácia a stranícke čistky), ktorý kruto a zväčša na celý život postihol desaťtisíce čestných ľudí a na ich miesta sa dostali bezzásadoví ľudia často bez potrebného vzdelania, životných skúseností a tvorivej erudície. V skutočnosti to bolo tak, že tým, ktorí si po nástupe normalizačného procesu osvojili názor, že v auguste´68 nešlo zo strany Sovietskeho zväzu o agresívny akt a okupáciu, ale o bratskú internacionálnu pomoc, sa otvorila cesta k nebotyčnej kariére.

Pri straníckych čistkách sa rozbehlo vybavovanie si účtov a kádrovanie, k slovu sa dostala aj osobná nevraživosť a závisť. Typický socialistický „neschopenko“ potopil svojho kolegu, inak úspešného a v celom svete uznávaného vedca. Ten musel odísť, dostal zákaz publikovať a verejne vystupovať. A čo bolo ešte horšie, nebol postihnutý len samotný známy vedec, ale aj jeho talentované deti, ktoré sa nesmeli dostať na stredné a vysoké školy.

Takto dopadli mnohí československí vedci, vysokoškolskí učitelia, známi novinári, renomovaní spisovatelia, vynikajúci lekári, právnici, dôstojníci… O to viac sa začalo dariť bezcharakterným, no neraz obmedzeným jedincom, ktorých jedinou devízou bola uvedomelosť a členstvo v komunistickej strane. Začínali v Socialistickom zväze mládeže a od schôdze k schôdzi neustále stúpali hore po kariérnom rebríčku.

Viacero normalizačných súdruhov, resp. ich deti možno dnes nájsť v politike, osobitne najmä v jednej politickej strane. Skôr ako otázka, čo by bolo, keby nebolo augustových udalostí ´68, sa natíska hypotetická otázka, čo by bolo, keby nebolo novembra ´89.

Čo by bolo? Mnohí z tých, ktorých dnes vidíme v tých veľkých finančných skupinách, by boli vysokými funkcionármi alebo aspoň úspešnými aparátčikmi v komunistickej strane, tajomníkmi v najvyšších orgánoch Socialistického zväzu mládeže alebo vrcholnými predstaviteľmi Zväzu československo-sovietskeho priateľstva.

Mediálne známa Gorila, bez ohľadu na konkrétne mená a skutočnosti, má v mnohom pravdu.  

Ilustračná koláž v záhlaví článku: autor

Pripomínate si udalosti z augusta 1968?

View Results

Loading ... Loading ...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *