Utorok 23. októbra. Meniny má Alojzia

Wall Street Journal: Európa má už dôvod na optimizmus

Tí, ktorí sa zúčastňuje zasadnutia Svetového ekonomického fóra v Davose pravidelne, tvrdia, že tohtoročné stretnutie bolo najoptimistickejšie od prepuknutia globálnej ekonomickej krízy. Svoju významnú úlohu zohralo ekonomické zotavovanie eurozóny a zjavné nájdenie riešenia na jej problémy. Isto, je to zvláštny druh optimizmu, ktorý je sprevádzaný úzkosťou z viacerých rizík hroziacich z rozvinutého a aj rozvíjajúceho sa sveta.

V ekonomickej oblasti sú to nebezpečenstvá prameniace z destabilizujúcého dopadu rastúcej nerovnosti obyvateľstva, straty dôvery vo vlády krajín a finančné trhy, ďalej z dopadu zmien v americkej monetárnej politike na rozvíjajúce sa trhy, návratu eurokrízy spôsobenom vysokými dlhmi, z nezamestnanosti, nízkeho rastu a možnosti deflácie, až hrozby dopadu technologického pokroku ohrozené na pracovné miesta najmä v strednej triede.

Samozrejme, tieto riziká sú reálne. K chybám dochádza a dochádzalo. No riziko môže pracovať v oboch smeroch. Tvrdošijné zameriavanie sa na to, čo sa môže stať zlé, môže zahmliť to, čo sa môže stať dobré. Najmä v Európe. Zalamovanie rúk nad Európou sa stalo takým všeobecným a hlboko zakoreneným zvykom, že hrozí nebezpečenstvo odrhnutia sa od reality.

Niekto by si mohol myslieť, že vyhliadky Európy závisia čiastočne na vysokej nezamestnanosti, nerovnosti a strate dôvery vo vedenie Európy. Prešla si európska ekonomika štrukturálnou zmenou? V akom prípade môže byť vysoká nezamestnanosť a rastúca nerovnosť predzvesťou zlepšujúcej sa politickej stability? Alebo dochádza len k tomu, že dnešné náročné vnímanie Európy reflektuje len recesiu v niekoľkých krajinách spôsobnú neúspechmi domácej politiky počas desaťročí. Mám na mysli stratu dôvery pre dlhovú krízu v Grécku a iných krajinách periférie.

Keď je to ten druhý prípad, môže byť riešenie jednoduché. Nezamestnanosť a nerovnosť začne klesať a dôvera vo vlády sa začne obnovovať, keď sa ekonomiky zotavia. A vyzerá to tak, že k tomu i skutočne dochádza. V Španielsku vzrástla zamestnanosť po očistení o sezónne vplyvy v štvrtom kvartály minulého roka prvý krát od roku 2008. Trojmesačná priemerná nezamestnanosť klesla v novembri v Británii na 7,1 percenta, čo je najmenej od roku 2009. Nezamestnanosť zároveň klesá i v Írsku a Portugalsku a za svojim vrcholom je i v Grécku.

No na druhej strane je pravda, že stále chýba rast miezd. Je to problém, pretože bez rastu miezd nie sú domácnosti schopné zvýšiť svoje výdavky a zvýšením dopytu nedochádza k podpore rýchlejšieho ekonomického rast a rýchlejšieho rastu zamestnanosti.

No zo strednodobého hľadiska je jedinou udržateľnou cestou ako podporiť mzdy zvýšenie produktivity. Optimistickým scenárom teda je, že Európa už tejto súvislosti porozumela a že vlády v tomto smere budú i konať.

Už celé desaťročia sa mohli európske vlády spoliehať na istý nárast spôsobený expanziou globálnej ekonomiky a magickými silami zadlžovania. Politikom to umožňovalo získavať priazeň voličov budovaním a rozširovaním štátneho aparátu, expanziou sociálnych výhod, štátnymi dotáciami, zavedením rigidného pracovné práva a priznávaním privilégií pre vybrané skupiny obyvateľov a firiem. Výsledkom bolo, že mzdy rástli dlhú dobu rýchlejšie ako produktivita.

Dnes sa možnosti európskych vlád podstatne zúžili. Je teda nevyhnutné začať uskutočňovať štrukturálne reformy a odstraňovať prekážky pre rast produktivity. Španielsko, Portugalsko a Grécko už uskutočnili podstatnú premenu a začínajú z nej získavať výhody. Teraz preberá štafetu Francúzsko. Paríž tvrdí, že súčasné zmeny v daniach a šetrenie vo výdavkov sú súčasťou dlhodobých plánov. No už len zmena v rétorike je očividná. „Francúzsko nie je nereformovateľná krajina,“ povedal minister financií krajiny Pierre Moscovici pre Wall Street Journal minulý týždeň. „Francúzsko sa musí zreformovať,“ dodal.

Dokonca i Taliansko, ktoré bolo dlho považované za nemenej nereformovateľnú krajinu v eurozóne začalo byť pravdepodobne aktívne. Zvolenie Mattea Renziho, 39 ročného starostu Florencie, za tajomníka Demokratickej strany zelektrizovalo politické štruktúry. Dohoda na volebných zmenách vyzerá nádejne. Bola by prvým krokom smerom k zvoleniu vládnej väčšiny s mandátom na zmeny, pravdepodobne vedenej samotným M. Renzim.

No k zmenám dochádza i na európskej úrovni. Veľká Británia ustúpila od jej konfrontačného prístupu k únii a začala s konštruktívnou agendou smerom k prehĺbeniu jednotného európskeho trhu a podpore konkurencieschopnosti kontinentu. V EÚ okrem toho existuje i silná politická podpora pre ambicióznu obchodnú dohodu s USA.

Oprávnenou námietkou voči tomuto všetkému je to, že všetko je zatiaľ len v rovine zámerov a sľubov. Ďalej i to, že krajiny pristúpili k zmysluplným reformám zatiaľ len v kríze a pod silným vonkajším tlakom. Francúzsky prezident Francois Hollande ešte musí predstaviť detaily francúzskeho plánu, zatiaľ čo M. Renzi musí urobiť jasnú deklaráciu.

No je len ťažké podceniť ako jasne víťazia zmeny v Španielsku a Portugalsku nad argumentmi, že riešením európskych problémov je vzájomné zdieľanie dlhov a tlačenie peňazí. Transformácia prezidenta Hollanda zo socialistu na sociálneho demokrata je dôkazom nedostatku iných reálnych reformných alternatív. Trhy ukázali, že sú nemilosrdné ku krajinám, ktoré upustia alebo sa len odklonia od zmien zlých ekonomických modelov. Čo sa minulý týždeň ukázalo i v prípade Argentíny a Turecka.

Neznamená to ale, že reformy budú jednoduché, alebo tak dokonalé, ako by niekto mohol dúfať. Ani to, že budú rýchle. No v horizonte desiatich rokov je smerovanie Európy jasné a je dôvodom k optimizmu.

Wall Street Journal.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *